Alpy, najmä rakúske, talianske, nemecké, švajčiarske a slovinské máme slušne prechodené na motocykli vo dvojici. Tento rok sme sa rozhodli zameniť dopravný prostriedok, aby sme so sebou mohli zobrať aj našu štvorročnú dcéru a voľba teda padla na autokaravan. Chceli sme to vyskúšať dávnejšie, ale vo dvojici sme si predsa len Alpy dopriali vždy radšej v jednej stope. Nakoľko nemáme možnosť autokaravan kúpiť, ani parkovať doma, tak jediná voľba ostala na prenájom. Po drobnom prieskume trhu (nakoľko prenájom karavanov je dnes už slušne rozvinutá služba) sme sa rozhodli pre Knaus Sport Traveller 500D od firmy OK Karavany v Sučanoch.
[full_width]
[/full_width]
Prípravy na cestu prebiehali štandardne, ako kombinácia bežného tripu na motorke a bežnej rodinnej dovolenky s malým dieťaťom. Na konci sme sa zhodli, že vecí, ktoré sme brali bolo viac než dosť, ale asi radšej mať ako nemať a kupovať. Plánovali sme parkovať v kempoch, variť si v karavane (žiadna reštaurácia) a fungovať tak nejak sebestačne. Bežne cestujeme s GPS navigáciou a ani v prípade autokaravanu to nebolo inak. Garmin a jeho City Navigator® Europe NT sú slušne vybavené mapy, ale keďže sme plánovali obiehať kempy, tak bolo nutné zaobstarať si POI (body záujmu) s kempami, servisnými miestami a s Aires (čo je v podstate bežné odpočívadlo, na ktorom je však povolené nocovanie!). Dostali sme sa k podrobným zoznamom pre Európu a POI sme si jednoducho stiahli. Jeden dôležitý faktor nášho plánovania bol, že sme sa rozhodli vyraziť na začiatku júna, aby sme sa vyhli prebytku turistov a vysokým teplotám.
[full_width]
[/full_width]
Jazda s karavanom je celkovo niečo iné ako bežné osobné auto. Je to väčšie, rozbieha sa to pomalšie a sedí sa ďaleko vyššie než som zvyknutý. Na druhú stranu je to taký pracant, ktorý keď sa rozbehne tak ide ako má a v zrkadlách vidno všetko na jednotku. Výhodou je tiež, že je možnosť odbehnúť do obytnej časti ak je to nutné (a v prípade, že cestujete s dieťaťom to nutné bude:)). Predbiehanie kamiónov na diaľnici chce trochu cviku, ale aj to sa dá naučiť.
[full_width]
[/full_width]
Počas dovolenky sme prešli cez Rakúsko, Švajčiarsko a Francúzske Alpy a zavítali sme do Nemecka, Talianska a Lichtenštajnska. Ale pekne poporiadku. V prvom rade by som rád spomenul Rakúsko, ktoré je osobne mojou srdcovkou. Tankuje sa tam lacnejšie ako u nás, bežné potraviny sú na +/- rovnakej úrovni a ľudia sú neskutočne milí. Na hraničnom prechode v Kitsee kupujeme dvojmesačnú rakúsku diaľničnú známku za 25,70 EUR. Väčšina ľudí má Rakúsko ako tranzitnú krajinu pre cestu do Talianska, Chorvátska a na Balkán ale Rakúsko je naopak veľká krajina a je citeľný rozdiel v prechodoch medzi Brugenlandom pri Viedni a následne Dolným Rakúskom, Štajerskom, Tirolskom a Voralbergskom, ktorými sme na tejto dovolenke prešli.
[full_width]
[/full_width]
S priebežnými zastávkami v Rakúsku (N15.330886, E47.448648 je odpočívadlo s krásnou lanovou preliezkou) pomaly ubieha tranzitný deň, ktorý ukončujeme v mestečku Bad Mitterndorf v malom kempe, ktorý vlastní Holanďanka žijúca v Rakúsku 8 rokov. Cenu kempu si už nepamätám, ale v blízkosti sa pásli krásne kone a bolo to veľmi tiché miesto s plnovu výbavou (N13.922407, E47.554972, grimmingsicht.at).
[full_width]
[/full_width]
Štajerskom, Salzburgskom a Tirolskom sa presúvame ku Innsbrucku kde zbiehame z diaľnice a cez Fernpass – 1212 m sa približujeme k nemeckej hranici. Kemp berieme v mestečku Lermoos a máme trošku problém sa do neho trafiť. Je celkom obsadený, čo je pre nás prekvapenie, keďže za prvé dva dni sme stretli minimum karavanov. Vlastní (alebo obsluhuje, mne je to jedno) ho starší pán a za 29,40 EUR dostávame plnohodnotný kemp, na ktorého konci je japonská záhrada s jazierkami a obrovské detské ihrisko. Jediná smola je, že prší (N10.889468, E47.402316, camping-lermoos.com).
[full_width]
[/full_width]
Na ďalší deň sa prehupneme do nemeckého Bavorska, v meste Schwangau parkujeme a pešo vybehneme na zámok Neuschwanstein. Určite to stojí za to, odporúčame. Dole ideme na voze s koňmi za 3 EURá na osobu. Cez Flexenpass – 1773 m sa presúvame čo najbližšie ku švajčiarskej hranici a v mestečku Nuziders berieme kemp za 29 EUR(N10.889468, E47.402316, camping-sonnenberg.com).
[full_width]
[/full_width]
Kupujeme diaľničnú známku do Švajčiarska, pretože cieľom je ráno vyraziť z Rakúska a večer kempovať vo Francúzsku. Známka je drahá 38,50 EUR ale platí rok. Na druhú stranu musím povedať, že švajčiarske diaľnice za moc nestoja. Osobne ich hodnotím o triedu lepšie ako tie naše, čo je celkom nezvyk po odchode z udržiavaného Rakúska. Ďalším faktom je, že dostupnosť len ročnej známky znamená, že každý chodí po diaľnici a cesty sú teda neskutočne plné (hlavne okolo veľkých miest). Po diaľnici berieme teda Bodenské jazero, Zurich, Bern a Ženevu. Je to trápenie. Na večer prechádzame do Francúzska a hneď za hranicou v mestečku Neydens berieme kemp za 29 EUR (4* kemp, N6.105308, E46.120176, camping-la-colombiere.com). V prvom rade chcem spomenúť, že som nemal najmenší problém s angličtinou (teda, že nehovorím po francúzsky) a to nikde počas celej cesty. Druhá vec je, že v čase našej návštevy Francúzska bola silne medializovaná palivová kríza vo Francúzsku. Tak len pre info v miestach, kde sme boli (Francúzske Alpy) to nikoho absolútne netrápilo.
[full_width]
[/full_width]
Snažíme s vidieť jazero v Anecy a poprechádzať sa okolo neho, avšak s karavanom máme problém zaparkovať v meste. Všetky zberné parkoviská v okolí jazera majú vodorovnú rampu vo výške 2,40 m, pričom karavan má 3,05 m. Vysvetľujem si to francúzskymi zákonmi, kedy každé vozidlo nad 2 m výšky je pomaly kamión a nemá teda parkovať v centre. Škoda. Presúvame sa na juh mimo diaľnic, čo bol náš pôvodný plán, ale Francúzsko je samá 50tka a samý kruháč. Po určitej dobe nás už ani nebaví ich počítať a tak sa rozhodujeme prehodiť sa na diaľnicu, ktorá je extra drahá. Kemp berieme za 20 EUR v blízkosti Mont-Dauphin. Z kempu je výhľad na nádhernú pevnosť na skale, ktorých je tu v okolí neúrekom. Kemp má 2*, za moc nestojí, ale je prázdny a má minigolf zadara. Okrem nás a nemeckého páru tam nie je ani nohy (N6.626682, E44.658615).
[full_width]
[/full_width]
Dostávame sa na jedno z najkrajších miest celej dovolenky a to do horského mesta Briançon. Takmer sa to nedá opísať. Je to úžasné stredoveké horské mesto obohnané hradbami s úzkymi uličkami, templárskym domom a siluetou Álp kdekoľvek človek vykukne. Z Brianconu prechádzame do Talianska a nevedomosťou sa dostávame cez Bardonecchiu na najdrahší tunel akým sme kedy išli. 13 km dlhý tunel Fréjus vedie do Francúzskeho Modane a stojí 58,50 EUR! Kúsok ďalej v meste Susa je pass (Col du Mont Cenis – 2081 m), ktorý sa určite oplatí viac. Pri Modane sa potulujeme a úspešne hľadáme miesto, kde sa natáčali Purpurové Rieky. Je to konkrétne v Avrieux (N6.718199, E45.213675) a sú to priestory podniku O.N.E.R.A. Kemp berieme pred mestom Chamonix za 25 EUR(N6.837056, E45.901902, les2glaciers.com). Na recepcii boli nevrlí a keďže v okolí sú ďalšie dva kempy tak nabudúce by som šiel inam. Na druhú stranu kempujeme priamo pot Mont Blancom, čo je zážitok na dlhý čas.
[full_width]
[/full_width]
Navštevujeme Chamonix, čo je nádherné mestečko na úpätí Mont Blancu. Cez Col de la Forclaz – 1527 m sa dostávame do Švajčiarska, ktoré máme opäť v pláne prejsť za jeden deň, tentokrát však alpskou stranou. Pred Andermattom nabiehame na Furka Pass – 2429 m a je to naozaj zážitok pre silné žalúdky. Teda na moto by to bolo super ale s karavanom je to celkom trápenie. Prechod na vrchu nám spestrujú svište, ktoré sa slnia takmer na dosah ruky, ale následné klesanie je fakt drsné. Za Andermattom je Oberalp Pass – 2044 m, ale to je oproti Furke už len taká malina. Za Chur-om beriem diaľnicu a presunom cez Lichtenštajnsko končíme v rakúskom Feldkirchu v kempe za 25,40 EUR (N9.583478, E47.258114, feldkirch.at/waldcamping). Kemp má krásne detské ihrisko a tiché prostredie.
[full_width]
[/full_width]
Presun Rakúskom po diaľnici až do Worglu, kde zliezame a cez St. Johan im Tirol a Dientner Sattel – 1342 m sa dostávame do Bischofshofenu a berieme kemp za 23 EUR. Kemp je tichý až na vlak, ktorý pravidelne lieta po kopci oproti (N13.210677, E47.444004, camping-vierthaler.at). Presun stredom Rakúska ku Neusiedler See, pri ktorom si uživame oddych. Kemp berieme neďaleko v mestečku Frauenkirchen. Kemp je trošku zanedbaný, ale správca/majiteľ/ nový majiteľ? robí všetko preto, aby ho dal doporiadku a ide mu to. Cena bola 21,40 EUR (N16.930702, E47.844439, camping-paula.at). Zvyšok dovolenky bol už len presun domov.
Štatistika na záver, prešli sme 3427 km cez 7 krajín. Tankovanie sa pohybovalo od 1,03 EUR za liter v Rakúsku po 1,299 EUR za liter vo Francúzsku. Dovolenka bola super a určite stálo za to vyskúšať si karavan.
Autor:Jozef Jambor
Každé plánovanie alebo proces tvorenia a učenia sa začína od jednoduchšieho k tomu zložitejšiemu. Je to správne, lebo človek sa na od základov učí, napreduje. My sme to však zase poňali úplne inak. Náhodou som naďabil na článok 10 top skialpových vrcholov, a hneď bolo jasné kam pôjdeme. Samozrejme, že hneď na ten najkrajší, teda „number one“.
Mandarfen parkovisko pod Pitztalom
Wildspitze (3 774 m. n. m.) je najvyšší štít Rakúska vzdialený od Banskej Bystrice, odkiaľ sme vyrazili, riadny kus cesty. Nedá mi nespomenúť celú časovú postupnosť toho, ako sme sa tam dostali. Po veľmi krátkej noci (nikto z nás extrémne dlho nespal, pretože sme mali všetci pracovné povinnosti) sme sa o 17.30 nalodili a šli do Sučian po karavan. Nakoľko máme super skúsenosti s www.prenajomkaravanov.sk, tak pri našom rozhodovaní iná voľba ani neprichádzala do úvahy.
Spísali sme dokumenty a už sme boli na ceste. Ako som spomenul, cieľ našej cesty sa nachádza dosť ďaleko a navyše karavanom sa to nedá valiť 130 km/h, preto sme až ráno o 8.20 šťastne dorazili do dedinky Mandarfen pod Pitztalský ľadovec. Naozaj sme toho veľa nepospali, ale počasie bolo také krásne, že sme sa naraňajkovali, pobalili a začala rozprávková cesta na vrchol Tirolska. Skialpový lístok, ktorý stál 29 eur, nám slúžil na to, aby sme sa zo zeleného rozkvitnutého sveta dostali 1 000 výškových metrov podzemnou zubačkou do krajiny ľadu a snehu. Po zjazdovke sme sa trošku zošuchli do kotliny, kde už bola panenská príroda a tenká predšliapaná cestička. Zvolili sme dlhší, ale zato ľahší variant a kráčali snehovou nádherou. Bol fantastický slnečný deň, no keďže nemáme skúsenosti v takej výške, tak sme to trošku podcenili a aj nás pripieklo. Jožko má ešte hádam doteraz brucho ružové ako prasiatko. Isto poznáte zábery z Himalájí, kde majú kyslíkové masky a ťažko sa im kráča z tábora do tábora. Teraz už aj my vieme, že to má niečo do seba. Približne 80 výškových metrov pod vrcholom prišla kríza, začala sa malátnosť, točenie hlavy, dehydratácia – prvé príznaky hypoxie. Hecovačky boli kadejaké, ale nakoniec zvíťazil rozum a na vrchol sme napokon všetci nevyšli. Predsa len to bola naša prvá skúsenosť v takej výške, navyše sme skoro noc a pol prebdeli, tak sme sa rozhodli neriskovať.
Vrcholová Wildspitze
Vrchol bol fantastický, výhľady neskutočné, fotka a video len ťažko ukážu eufóriu tohto momentu. Človiečik sa cíti strašne maličký v takejto nádhere. Boli sme tam iba my a hory.
[full_width]
Cesta na Wildspitze
[/full_width]
Začala cesta dolu, 10 cm prašanu a fantasticky dlhý „freeride“ až do doliny. Všetko bolo v pohode až do momentu, než sme si začali uvedomovať, že sme sa na vrchole a kvôli problémom zdržali, a teda že nestihneme zubačku smerom dolu. V tej eufórii sme to však nebrali nejako vážne, až dovtedy, keď sme museli odopnúť lyže a po blate v lyžiarkach šliapať asi 3 hodiny, dehydrovaní a vyčerpaní, nazad ku karavanu. Po príchode sme sa najedli, zaľahli a spali.
[full_width]
Strastiplná cesta dolu
[/full_width]
Zobudili sme sa do krásneho rána a vyštartovali na cestu do Innsbrucku. Krásne olympijské mestečko nás očarilo vyhliadkami a skvelou atmosférou. Pokračovali sme ďalej na druhý ľadovec, na Stubai. Ako sme sa blížili do cieľa, všimli sme si, že nás vítajú dva české karavany. Super, na parkovisku sme neboli sami. Obávali sme sa ako to bude s kempovaním, lebo je to tam zakázané, ale Česi nás ubezpečili, že tam už chodia 10 rokov a všetko v pohode, len si nemáme vyťahovať pätky a viditeľne sa utáborovať. My sme samozrejme vytiahli gril a „nenápadne“ sme dymili do celej doliny. Ráno nás privítalo nie najkrajšie počasie, no keďže sme si nechceli opäť kupovať lístok, tak sme sa vybrali s lyžami na chrbtoch z Mutterbergu (1 750 m. n. m.) na Mittlestation Fernau (2 300 m. n. m.). Prevýšenie nebolo strašné, ale zato intenzívne na takom krátkom úseku. Kým sme šli peši, bola to pohodka, ale posledný úsek bol dosť ťažký a asi 150 metrov od nás sme videli padať lavínu. Sneh bol ťažký, mokrý a bolo na ňom vidieť, že sa na niektorých úsekoch trhá celé pole. My sme však zaťali zuby a šli ďalej. Asi v strede cesty sa Jožko zranil, tak sme zaimprovizovali s elastickým obväzom, zastavili krvácanie a konečne sme spotení ako myši vyšli na Dresdner hutte. Čakal nás ešte riadny kus cesty a nejako nám to časovo nevychádzalo. Neverili sme, že to stihneme vyšliapať až hore, preto sme sa spýtali vlekára na cenu lístka. Ten sa iba usmial a v pohode nás pustil cez turniket zadarmo. A tak sme sa spokojní a vysmiati vyviezli v kabínke až na vrchol. Stubai je fantastický tým, že hore nie sú turnikety, teda ak sa niekto dostane svojpomocne na Eisgrat (2 700 m. n. m), má lyžovanie zadara. Tak sme sa do sýtosti polyžovali a tento raz sme si dali záležať na tom, aby sme stihli poslednú kabínku dolu.Po úžasnom lyžovaní sme sa najedli a trošku si oddýchli, pretože už na nás čakal Salzburg. Blízko centra bolo nemožné nájsť parkovanie pre karavan, tak sme to skúsili na okraji pri Bille. Bola sobota, a keďže v nedeľu sú takéto obchody v Rakúsku zatvorené, nemuseli sme sa báť. Vedeli sme, že nás čaká prechádzka do centra dlhá asi 4 km. Večerný Salzburg bol nádherný a ešte krajší s naším „kamarátom“ Jackom Danielsom, ktorý nás povodil po rôznych podnikoch. Ráno sme sa vybrali do mesta ešte raz, no tento krát sme už pre istotu šli autom, ale s odopnutým karavanom. V meste sme si dali kávičku, kúpili posledné suveníry a fičali do Sučian odniesť karavan. Cestou sme prežívali hektický zápas Slovensko vs. Rusko a približne o 22.00 sme boli síce unavení, ale spokojní späť v Banskej Bystrici.
Napísal: Mgr. Ján Krafčík PhD.
Všetko sa začalo pred monitorom môjho notebooku, keď som niekoľko dní prehľadával vševediaci internet. S chalanmi sme už dávno chceli vyskúšať aj nejaké iné zjazdovky ako Chopok, Skalku alebo Šachtičky, preto sme si povedali, že tento krát vyskúšame Rakúsko. Je to bašta pre lyžiarov a skialpinistov, takže voľba tejto lyžiarskej veľmoci bola jasná. Destináciu sme mali vybranú, no dilemou sa stal výber strediska. Hľadali sme najmä podľa kilometrov tak, aby to nebolo veľmi ďaleko, ale zase ani veľmi blízko. Čakala nás totiž netradičná cesta – karavanom v zime.
[full_width]
[/full_width]
Napokon sme si vybrali Obertauern, krásne stredisko pod Salzburgom. Boli sme nadšení a všetkým naokolo sme sa svojim výletom chválili. Našich známych však idea cesty karavanom príliš nenadchla a iba krútili hlavami, že nie sme normálni. Nám to ale prišlo ako super dobrodružstvo. Kamarát Karol našiel na internete stránku s karavanmi (www.prenajomkaravanov.sk), ktorej ponuka bola najlepšia spomedzi všetkých dostupných. Rozhodnutie bolo veľmi rýchle a hneď sme si prenájom karavanu začali aj vybavovať. Tento dopravný prostriedok bol pre nás veľkou neznámou, takže sme vôbec netušili, čo nás čaká. Na naše veľké prekvapenie to bolo niečo úžasné.
[full_width]
[/full_width]
Patríme medzi chlapcov, ktorí sú zvyknutý na kadejaké podmienky, spanie pod širákom či v stane, dokonca aj v chate plnej myší, preto pre nás karavan predstavoval naozaj luxusné ubytovanie.
[full_width]
[/full_width]
Na cestu sme si vzali dve plynové bomby, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi dobrý ťah, keďže nám jedna po ceste akosi primrzla. Po dohode sme si ešte priplatili elektrocentrálu na nabíjanie technologických vymožeností a svetla v karavane.
[full_width]
[/full_width]
Prišiel deň „D“ a po dôkladnom zbelení sme v stredu večer dorazili do Sučian. Spísali sme potrebné papiere, vyskúšali sme všetky veci a príslušenstvo potrebné na prevádzku a už sme fičali do Rakúska, smer Obertauern. Po ceste sme sa ešte nezabudli zastaviť na nákup, aby sme mali čo jesť a na výlete neumreli hladom. Keď sme okolo štvrtej nadránom dorazili do cieľa našej cesty, čakalo nás menšie prekvapenie. Parkovisko bolo skoro prázdne, až na tri karavany, ktoré boli rozhodené každý v inom rohu, takže sme si mohli spokojne vybrať naše „stanové“ miestečko. Ráno na nás čakala „dychberúca“ scenéria.
[full_width]
[/full_width]
Všade vôkol zasnežené hory, krásne slniečko, jednoducho sme sa ocitli v lyžiarskom raji. Dobrodružstvo sa mohlo začať. Rýchlo sme sa vybalili, vytiahli lyže, nalepili pásy a už sme boli na polceste k vrcholu. Podarilo sa nám „vychytať“ super termín, keďže malo byť celé štyri dni úplne jasné počasie.
[full_width]
[/full_width]
Sme iba začiatočníci, preto sme sa rozhodli, že do voľného terénu radšej nepôjdeme. Šliapali sme po zjazdovkách, slniečko pripekalo, takže sme po krátkej chvíli boli opálení tak, akoby sme si užívali na dovolenke pri mori. Slniečko sme si vychutnávali plnými dúškami. Okoloidúci lyžiari z nás mali šou a našli sa aj takí, ktorí si nás fotili ako kamzíky v Tatrách. Hneď prvý deň sme vyšli na najvyšší, pre skialpinistu dostupný, vrchol Obertauernu, Gamsleitenspitze (2357 m. n. m).
[full_width]
Gamsleitenspitze (2357 m. n. m)
[/full_width]
Bolo to dosť náročné, lebo sme si vybrali cestu vedúcu po čiernej zjazdovke. Bola to výzva, ktorú sme všetci zvládli. Ďalšia výzva prišla v momente, keď sa ohlásila nutnosť osobnej hygieny. Keďže sme nechceli teplú sprchu (to by pre nás nebolo dobrodružstvo), našli sme si malé jazierko hneď vedľa parkoviska, v ktorom sme sa podvečer s radosťou a nadšením vyčvachtali. Ľudia, ktorí si balili posledné veci do áut na nás len nechápavo pozerali. Čo už, boli sme pre nich banda Slovákov kúpajúcich sa v ľadovej vode. Ďalší deň bol scenár podobný, jediný rozdiel bol v tom, že sme išli na vedľajší kopec.
[full_width]
posledné metre k vrcholu
[/full_width]
Tam sme si na terase horskej chaty užívali slniečko. Prišiel večer a my sme šli na prieskum spoločenského života v mestečku. Našli sme totálne plný bar, kde sme sa zabavili a cestou k autu sme na merači rýchlosti, ktorý sa nachádzal na ulici, búrali rýchlostné rekordy. V sobotu sme si nechali poradiť a na odporúčanie jedného českého páru sme navštívili asi 20 kilometrov vzdialené wellness centrum. To množstvo sáun, výriviek a bazénov sa nedá ani spočítať.
[full_width]
[/full_width]
A tak sme sa pred posledným dňom v rakúskom lyžiarskom stredisku poriadne zrelaxovali. Prišla nedeľa a my sme sa museli začať chystať domov. Absolútne sa nám nechcelo, ale povinnosti volali, a tak sme napokon po štyroch úžasných dňoch vyrazili domov. Do Sučian sme prišli okolo deviatej večer, všetko sme odovzdali, ale predsa len nám zostalo niečo, čo sa vrátiť nedá. Sú to naše fantastické spomienky a zážitky.
Cez veľkonočné prázdniny nás čaká ďalšie dobrodružstvo, keďže nás to poriadne chytilo za srdce. Vrelo môžeme tento druh turistiky odporučiť všetkým podobne založeným športovým nadšencom.
21.12. sme si povedali, že by bolo pekné ísť si pozrieť niekam Vianočné trhy. Keďže vo Viedni sme už boli a podľa portálu priceoftravel.com, ktorý menuje najzaujímavejšie mestá vo svete z hľadiska ceny VS. možnosti…. patrí Krakov na prvé miesto.(Nasleduje ho Budapešť, potom Istanbul a Praha).Portál tvrdí, že cestovatelia, pri využití všetkých lákadiel by si mali vystačiť s denným rozpočtom do 20 euro. Okrem Istanbulu je všetko relatívne blízko a zo Slovenska s autokaravanom je to ešte lacnejšie. Rozhodli sme sa preto pre návštevu Krakova. Je to mesto lacné no pritom veľmi bohaté na pamiatky a turistické atrakcie. Ďalším významným plusom je, že mnohí cestovatelia ešte nestihli objaviť jeho čaro. Na rozdiel od iných metropol nie je zahltené množstvom turistov. Parkovanie je zadarmo počas sviatkov a víkendov. Čo pre nás karavanistov je veľmi výhodné. S menším autokaravanom je možné zaparkovať v centre hneď vedľa najväčšieho Poľského a možno aj Európskeho stredovekého námestia Rynek Glowny.