Každé plánovanie alebo proces tvorenia a učenia sa začína od jednoduchšieho k tomu zložitejšiemu. Je to správne, lebo človek sa na od základov učí, napreduje. My sme to však zase poňali úplne inak. Náhodou som naďabil na článok 10 top skialpových vrcholov, a hneď bolo jasné kam pôjdeme. Samozrejme, že hneď na ten najkrajší, teda „number one“.
Wildspitze (3 774 m. n. m.) je najvyšší štít Rakúska vzdialený od Banskej Bystrice, odkiaľ sme vyrazili, riadny kus cesty. Nedá mi nespomenúť celú časovú postupnosť toho, ako sme sa tam dostali. Po veľmi krátkej noci (nikto z nás extrémne dlho nespal, pretože sme mali všetci pracovné povinnosti) sme sa o 17.30 nalodili a šli do Sučian po karavan. Nakoľko máme super skúsenosti s www.prenajomkaravanov.sk, tak pri našom rozhodovaní iná voľba ani neprichádzala do úvahy.Spísali sme dokumenty a už sme boli na ceste. Ako som spomenul, cieľ našej cesty sa nachádza dosť ďaleko a navyše karavanom sa to nedá valiť 130 km/h, preto sme až ráno o 8.20 šťastne dorazili do dedinky Mandarfen pod Pitztalský ľadovec. Naozaj sme toho veľa nepospali, ale počasie bolo také krásne, že sme sa naraňajkovali, pobalili a začala rozprávková cesta na vrchol Tirolska. Skialpový lístok, ktorý stál 29 eur, nám slúžil na to, aby sme sa zo zeleného rozkvitnutého sveta dostali 1 000 výškových metrov podzemnou zubačkou do krajiny ľadu a snehu. Po zjazdovke sme sa trošku zošuchli do kotliny, kde už bola panenská príroda a tenká predšliapaná cestička. Zvolili sme dlhší, ale zato ľahší variant a kráčali snehovou nádherou. Bol fantastický slnečný deň, no keďže nemáme skúsenosti v takej výške, tak sme to trošku podcenili a aj nás pripieklo. Jožko má ešte hádam doteraz brucho ružové ako prasiatko. Isto poznáte zábery z Himalájí, kde majú kyslíkové masky a ťažko sa im kráča z tábora do tábora. Teraz už aj my vieme, že to má niečo do seba. Približne 80 výškových metrov pod vrcholom prišla kríza, začala sa malátnosť, točenie hlavy, dehydratácia – prvé príznaky hypoxie. Hecovačky boli kadejaké, ale nakoniec zvíťazil rozum a na vrchol sme napokon všetci nevyšli. Predsa len to bola naša prvá skúsenosť v takej výške, navyše sme skoro noc a pol prebdeli, tak sme sa rozhodli neriskovať.
Vrchol bol fantastický, výhľady neskutočné, fotka a video len ťažko ukážu eufóriu tohto momentu. Človiečik sa cíti strašne maličký v takejto nádhere. Boli sme tam iba my a hory.
[full_width]
[/full_width]
Začala cesta dolu, 10 cm prašanu a fantasticky dlhý „freeride“ až do doliny. Všetko bolo v pohode až do momentu, než sme si začali uvedomovať, že sme sa na vrchole a kvôli problémom zdržali, a teda že nestihneme zubačku smerom dolu. V tej eufórii sme to však nebrali nejako vážne, až dovtedy, keď sme museli odopnúť lyže a po blate v lyžiarkach šliapať asi 3 hodiny, dehydrovaní a vyčerpaní, nazad ku karavanu. Po príchode sme sa najedli, zaľahli a spali.
[full_width]
[/full_width]
Zobudili sme sa do krásneho rána a vyštartovali na cestu do Innsbrucku. Krásne olympijské mestečko nás očarilo vyhliadkami a skvelou atmosférou. Pokračovali sme ďalej na druhý ľadovec, na Stubai. Ako sme sa blížili do cieľa, všimli sme si, že nás vítajú dva české karavany. Super, na parkovisku sme neboli sami. Obávali sme sa ako to bude s kempovaním, lebo je to tam zakázané, ale Česi nás ubezpečili, že tam už chodia 10 rokov a všetko v pohode, len si nemáme vyťahovať pätky a viditeľne sa utáborovať. My sme samozrejme vytiahli gril a „nenápadne“ sme dymili do celej doliny. Ráno nás privítalo nie najkrajšie počasie, no keďže sme si nechceli opäť kupovať lístok, tak sme sa vybrali s lyžami na chrbtoch z Mutterbergu (1 750 m. n. m.) na Mittlestation Fernau (2 300 m. n. m.). Prevýšenie nebolo strašné, ale zato intenzívne na takom krátkom úseku. Kým sme šli peši, bola to pohodka, ale posledný úsek bol dosť ťažký a asi 150 metrov od nás sme videli padať lavínu. Sneh bol ťažký, mokrý a bolo na ňom vidieť, že sa na niektorých úsekoch trhá celé pole. My sme však zaťali zuby a šli ďalej. Asi v strede cesty sa Jožko zranil, tak sme zaimprovizovali s elastickým obväzom, zastavili krvácanie a konečne sme spotení ako myši vyšli na Dresdner hutte. Čakal nás ešte riadny kus cesty a nejako nám to časovo nevychádzalo. Neverili sme, že to stihneme vyšliapať až hore, preto sme sa spýtali vlekára na cenu lístka. Ten sa iba usmial a v pohode nás pustil cez turniket zadarmo. A tak sme sa spokojní a vysmiati vyviezli v kabínke až na vrchol. Stubai je fantastický tým, že hore nie sú turnikety, teda ak sa niekto dostane svojpomocne na Eisgrat (2 700 m. n. m), má lyžovanie zadara. Tak sme sa do sýtosti polyžovali a tento raz sme si dali záležať na tom, aby sme stihli poslednú kabínku dolu.Po úžasnom lyžovaní sme sa najedli a trošku si oddýchli, pretože už na nás čakal Salzburg. Blízko centra bolo nemožné nájsť parkovanie pre karavan, tak sme to skúsili na okraji pri Bille. Bola sobota, a keďže v nedeľu sú takéto obchody v Rakúsku zatvorené, nemuseli sme sa báť. Vedeli sme, že nás čaká prechádzka do centra dlhá asi 4 km. Večerný Salzburg bol nádherný a ešte krajší s naším „kamarátom“ Jackom Danielsom, ktorý nás povodil po rôznych podnikoch. Ráno sme sa vybrali do mesta ešte raz, no tento krát sme už pre istotu šli autom, ale s odopnutým karavanom. V meste sme si dali kávičku, kúpili posledné suveníry a fičali do Sučian odniesť karavan. Cestou sme prežívali hektický zápas Slovensko vs. Rusko a približne o 22.00 sme boli síce unavení, ale spokojní späť v Banskej Bystrici.
Napísal: Mgr. Ján Krafčík PhD.